Z polohy obce vyplýva jej uzavretosť, následkom čoho sa miestne obyvateľstvo stalo súdržnejšie a vďaka tomu sa mieste tradície zachovali veľmi dlho.



Kultúrna tvár Martoviec bola do značnej miery ovplyvňovaná aj kantormi-učiteľmi a riaditeľmi školy. Spomedzi ich treba spomenúť aspoň na učiteľa Benőa Osztényiho a Istvána Zsittnyana, ktorý bol riaditeľom základnej školy v Martovciach 28 rokov od 1949. Jeho činnosť sa ale obmedzovala len na povinnosti riaditeľa. Skoro fanaticky pracoval na organizovaní kultúrneho života obce. Naštepil lásku ku kultúre aj do mladých aj do starých, čo neostalo bez stopy. Jeho priaznivé účinky na miestny kultúrny život sa pociťujú až dodnes. Na sklonku svojho života napísal knihu o Martovciach, v ktorej zhrnul minulosť a prítomnosť obce, a ktorá bola ilustrovaná veľkým množstvom fotiek.

Pre organizovanie kultúrneho života obce a zachovanie tradícií a ľudových zvykov rozhodne vyvíja najväčšie úsilie miestny folklórny súbor.

Ľudový kroj

Kroj z Martoviec svojou farebnou, ozdobnou formou vyčnieva spomedzi ľudových krojov na Slovensku.  Jeho súčasná forma sa vytvorila na začiatku 20. storočia v dobe, keď regulácia vodných tokov vykonaná na prelome storočí vytvorila náhle materiálny blahobyt, čo sa ukázalo aj na odevoch miestnych obyvateľov.  Najjednoduchším druhom bol každodenný pracovný odev, ktorý nosilo niekoľko starších žien aj v nedávnej minulosti. Pozostával zo sukne tmavej, najčastejšie čiernej farby, bieleho rukávca a čierneho živôtika. Zdobenie bolo skromnejšie, ako na kroji mladších žien. Ženy staršie, ako 30 rokov už nenosili bielu zásteru. Ani matka s dvoma deťmi nemohla chodiť v takom parádnom kroji, ako predtým, ba dokonca ani v kostole už nemohla sedieť v prvej ľavici. 

Staršie nosili pod živôtikom biely, novšie už aj modrý rukávec s nazberanými rukávmi. Na hlave nosili skromnejšie zdobenú šatku uviazanú tak, aby zakrývala aj čelo. Zimný kroj bol podobný, iba nad nákrčníkom nosili ešte vestu, alebo vestu s dlhými rukávmi. 

Kroj dievčat alebo mladúch bol naozaj farebný. Jeho časti boli tie isté, ako u predchádzajúcich, ale ich farby boli živšie, parádnejšie a bohatšie. Pod hornou skladanou sukňou z kašmíru bolo ešte 2-5 spodničiek, aby vrchná lepšie držala. Najspodnejšia bola z konopného plátna a volala sa rubáš. Ich obuv boli čierne čižmy s tvrdou sárou alebo čierne poltopánky s prackami. Čižmy boli sprvoti červené, iba neskôr sa objavili čierne, ale aj tie boli vytlačené poltopánkami, samozrejme iba v lete.

Na krku mali 4-6-radový strieborný náhrdelník, dievčatá boli prostovlasé, ale na hlave mladúch bol bohato zdobený čepiec so zlatou čipkou.



Zástera bola z modrého batistu, alebo často bola zhotovená z tylu („tilángli”). Boli na nej našité stužky (pentle) a rady „tekvicových semien“ (druh výšivky). Jej spodná časť bola zdobená čipkami. U mladších dievčat často viseli nad zásterou dve široké farebné stužky, ktoré vychádzali spod šatky na plecia. Dávnejšie boli zástery zdobené naukladanou výšivkou. Rukáv rukávca bol husto skladaný, z modrého plátna. Nad lakťom silne nazberkaný a okraje boli zdobené mešterkou a strapcami. Na košieľku obliekli malý tesný živôtik, ktorý bol zdobený motýlikmi zlatej čipky a stuhami. Na spodnú časť bolo prišité plátno, k nemu prišívali bedrovú podušku, ktorá držala sukne. Šaty nevesty boli obyčajne z čierneho hodvábu, podobne ako šaty starších žien, ale oveľa viac zdobené, ale po svadobnom obrade k hostine tieto nevesta vyzliekla. Čo ju odlišovalo od ostatných bol svadobný veniec. Tento bol doma zhotovený z klasov pšenice, ktoré boli ozdobené perlami, kvetmi a zlatými niťami.

Oblečenie mužov bolo oveľa jednoduchšie, ako oblečenie žien. Vo všedný deň nosili obyčajné biele gate z konopného plátna a bielu košeľu. Aj do práce sa obliekli takto. Vo sviatok si ale obliekli čierne pantalóny a čierne čižmy. Košele im ozdobili výšivkou ich manželky alebo matky. Košeľa mladých mužov bola charakteristická červenými gombíkmi, aj farba vyvlečenej stuhy bola červená alebo ružová. Gombíky na košeliach starších boli modré alebo zelené. Na košeľu si v lete obliekali čierny pruslík, na ktorý majetnejší prišívali strieborné, chudobnejší čierne gombíky. V zime namiesto pruslíka si obliekli „kaci” (krátky kabát). Klobúk bol vždy čierny, do jeho stuhy si vo sviatok nastokli kvet. 

Voľakedajšie bohaté oblečenie sa v Martovciach nezachováva iba na bábikách vo vitrínach oblečených do sviatočného kroja mladúch. Tento nádherný kroj môžeme poobdivovať pri každom vystúpení miestneho folklórneho súboru.

Pillikovanie

Pillikovanie je rítus obnovy, očakávania svetla, tepla a jari. Pred Veľkou nocou, počas pôstu mládež sa zhromaždila pod dubmi nazývanými mileniálnymi stromami, držiac sa za ruky vytvorili kruh a na rytmus rôznych pesničiek tancovali vykračujúc smerom z východu na západ. Miesto nazývali aj kopcom Kurja, a preto bol tento zvyk nazývaný aj „kurjázás“ (kurjovanie).



Nakoľko podľa reformovaných tradícii sa počas pôstu nepatrilo tancovať a zabávať sa na hudbu hudobných nástrojov, zabávali sa na spev. V nedeľu poobede mládež dediny spievajúc sa vypravila k jazeru. Malá skupina sa vybrala z konca dediny, a tá sa potom postupne zväčšovala pridaním sa nových a nových účastníkov. Keď ich už bolo dosť, išli cez „bránu“ spevom. Zdvihli spojené ruky nad hlavu a za nimi idúci vykračovali cez túto „bránu“ v jednom rade. Takto sa dostali na miesto hry, kde mladí vytvorili jeden obrovský kruh. Pillikovanie trvalo viac hodín. Spievali známe pesničky charakteristické na dané obdobie. Niektoré si skladali sami, aby tak vyslovili svoje aktuálne túžby a city. Mladé mamičky priniesli na túto udalosť so sebou aj svoje deti a postavili ich pred seba do vnútra kruhu. Aj starí prišli k mileniálnym stromom, ale oni len pozorovali mladých z odľahlého miesta, nezapojili sa do pillikovania, len do spievania. Vydaté ženy si zakryli vlasy čepcami, čo naznačilo, že už majú svoj pár, nakoľko tento zvyk mal svoju rolu aj pri výbere partnera. Slobodní mládenci vtedy mali možnosť vybrať si svoju budúcu. Veľa Martovčanov si pamätá, že ich rodičia, resp. starí rodičia sa našli takto.

Naukladaná výšivka

V Martovciach typickou formou výšivky je naukladaná výšivka – „mesterke” (vyťahovanie nití) a „vagdalásos” (diery sú obšité) – alebo iným názvom „metílís” (vyrezávanie). Charakteristické pre ňu je, že určité vzory nie sú vyšité na podkladovej látke, ale sú vyšité zvlášť, nožnicami sa vystrihnú a položia sa na vopred nakreslené miesto a našijú sa na podkladový materiál.



S vyrezanou výšivkou sa v minulosti ozdobili pokrývky hlavy (čepce), rukávy, pohrebné košele a plachty, aj iné časti ľudových krojov: kravaty, zástery, vreckovky. Novšie sa touto dekoračnou metódou ozdobujú aj obrusy, záclony a vankúše.

Súčasná forma naukladanej výšivky je spojená s menom učiteľky Olgy Vecseyné Takács, ktorá na začiatku 1920 rokov zozbierala dovtedy používané motívy a v štylizovanej forme vytvorila symetrické kompozície vzorov. Tieto však museli byť vopred nakreslené na podkladový materiál, na rozdiel od starodávnych vzorov, kde plátno jednoducho len preložili a predstavený vzor vystrihli improvizovaným spôsobom – náhodne. Starodávne farebné kombinácie boli červená na bielom základe alebo červené zdobenie. Motívy majú avarský pôvod a existuje veľa dôkazov ázijského príbuzenstva jednotlivých vzorov.

Príprava výšivky tiež zohrávala úlohu pri spevňovaní komunity, ženy si vtedy spolu posadali a pri svetle petrolejovej lampy vyšívali do neskorej noci. Šikovnejšie si vytvorili aj vzory výšiviek, ktoré si vzájomne požičiavali. Počas spoločného vyšívania mali možnosť sa porozprávať a preberať vecí o dedine a živote. 

Svadobné zvyky

Väčšina miestnych ľudových zvykov sa viaže k svadbám a prejavuje sa v piesňach, tancoch. V dobe nevoľníctva, ale aj neskôr mali dedinskí sedliaci málo času na zábavu, tancovačky, ale keďže boli spoločenské bytosti, nemohli sa vyhnúť niektorým rodinným oslavám. K tomu poskytovali vynikajúcu možnosť svadby. Vo zvýšenej nálade sa vždy našli osoby s dobrým hlasom a roztancovanými nohami, ktoré strhli so sebou k veselosti aj ostatných. Podľa rytmu jednotlivých piesní sa pomaličky vytvorili jednotlivé formy tanca, tanečné kroky, ktoré sa neustále vyvíjali a opakovali sa natoľko, že dostali aj názov.

Na každej svadbe boli dve veselice – jedna v dome nevesty, druhá v dome ženícha. Príčinou toho bol pravdepodobne nedostatok miesta. Príbuzenstvo nevesty sa zabávalo v dome nevesty, kým príbuzenstvo ženícha v dome ženícha. Hostí na svadbu pozýval družba, ktorý každého pozvaného osobne navštívil v dome dotyčného. Družba mal v ruke krátku palicu, na konci ktorej bola uviazaná martovská vreckovka. Aj nevesta, aj ženích mali svojho vlastného družbu, ktorí ale do každého domu vchádzali spoločne.

V deň svadby sa pozvaní hostia zhromažďovali v tom dome, kto ich pozval. Rozprávali sa, popíjali, zároveň pojedávali z jedál prichystaných na stole. Ani na jednej svadbe na stole nesmela chýbať známa martovská štrúdľa. Jej prípravu ženy veľmi dobre ovládali a do dnešného dňa je v obci obľúbeným zákuskom na vítanie hostí.

Pred svadbou družba sa v mene nevesty rozlúčil s jej rodičmi, jej dievčenskými družkami. Potom sa pobrali na svadobný obrad do kostola, z obidvoch domov tak, aby prišli pred kostol súčasne. Do kostola sa už pobrali naraz hostia z obidvoch domov. Stretnutie týchto dvoch sprievodov riadili družbovia. Záležalo na ich šikovnosti, aby prišli naraz na určené miesto. Sprievod na svadobný obrad bol vždy poobede, nespĺňal však iba rolu jednoduchého pochodu. Hostí sprevádzala hudba a okolie, kade sa pobrali napĺňali tie najkrajšie svadobné piesne.

Podávanie večere vždy riadil družba. Pred podávaním každého chodu predniesol vtipnú básničku.

Najväčšou atrakciou martovskej svadby bol „árgyélus”, sviečková tanec so spevom. Tanec sa tancoval na rytmy ľudovej piesne „Prefíkaný vtáčik …”. Účastníci tanca sa postavili vedľa seba, ruky si spojili a zdvihli nad hlavy tak, že medzi prstami držali sviečku. Skupinu viedol družba, potom nasledovala nevesta, potom druhý družba a ostatné tanečníci, striedavo jedna žena, jeden muž. Družba viedol sprievod tanečníkov kľukato, občas prešiel popod zdvihnuté ruky, aby tak spestril tento rytmický pochod. Pri tanci bolo podstatné, aby sa spojené ruky so sviečkami nerozdelili, čiže aby tanec bol plynulý a neprerušený. Chodilo sa pružnými bočnými krokmi, ktorých rytmus bol daný textom piesne, pričom tá bola podfarbená aj hudbou.

Kým vyššie popísaný tanec mal kolektívny charakter, mladuchin tanec, ktorý spravidla trval najdlhšie, bol párovým tancom. Tento sa vždy konal okolo polnoci, keď už z hlavy nevesty sňali veniec, prezliekla sa za mladuchu (zaviazali jej hlavu, očepčili). Tanec znovu riadil družba, ktorý svojimi riekankami upozorňoval hostí na začiatok tanca a jeho charakter. Tancovali čardáš, ktorého úroveň závisela od schopností tanečníkov, a nemal viazanú formu. Peniaze kládli do taniera, položeného na stole, pri ktorom sedeli obaja starosvati, ktorí každého tanečníka ponúkli pohárom vína. Posledným tanečníkom bol vždy ženích, ktorý po niekoľkých krokoch utiekol s nevestou.

Kým sa „árgyélus” tancoval pretým, než neveste vzali veniec, skočný tanec mladuchy tancovali ženy dobre po polnoci. Niekoľko žien sa postavilo tesne do kruhu, ruky si za chrbtom spojili vzadu za driekom. A tanečnými krokmi postupovali do kruhu podľa rytmu hudby a piesne. Tanečné kroky boli hladké, len na konci každého nápevu poskočili. Keď ich bolo viac, tak sa počas tanca rozdelili a vytvorili dva kruhy, potom sa zase spojili do pôvodného tvaru. Na konci tanca kruh rozpojili, vytvorili rad, a skokovými krokmi sa vzdialili.

Skočný čardáš sa zrodil taktiež na svadbách. Vytvoril sa ako párový tanec. Skočný krok vykonávala ženská partnerka za riadenia svojho mužského partnera, ktorý taktiež vykonával čardášové kroky. V neskorších dobách, keď sa tieto tance dostali na pódium, často vyvolávali potlesk na otvorenej scéne.

Z hore popísaného vyplýva, že martovská svadba nebola iba o jedle, pití a bujarom speve, ale vytvorila aj kultúrne hodnoty, ktorých úroveň a švung závisel od šikovnosti a spôsobilostí družbov.